Čaute, decká,

je tu marec a spolu s ním i Mesiac knihy. Že o tom nič neviete?

Keď som ja chodila do školy, v marci sme mávali výstavky kníh, súťaže a kvízy o prečítaných knihách, ale najmä besedy so spisovateľmi.

Ako vyzerá taký spisovateľ? Celkom obyčajne, vôbec sa od ostatných ľudí na prvý pohľad nelíši. Nemá ani veľkú hlavu, ani nebehá s perom v ruke, ani mu z každého vrecka netrčí knižka.

Ak s ním pobudneme niekoľko dní, možno zbadáme, že je zvedavý, vtipný, pozorný, trochu zádumčivý, alebo neposedný, zamračený, ... .

A možno sa dozvieme, že v detstve bol celkom ako my: lámal si jazýček na detských rapotankách, vyčítankách, riekankách. Večer ho uspávala mama ľudovými rozprávkami o drakoch a princeznách, o čarodejníkoch a zbojníkoch. V škole bojoval s neposlušnou ceruzou a perom, ktoré robilo samé machule a pravopisné chyby. Možno vôbec nemal rád sloh, ale miloval telocvik, futbal, či hokej. Ktohovie. A možno to bolo celkom naopak – odmalička rád čítal, recitoval, vymýšľal prvé básničky.

Čo ale vieme určite, nikdy nebol ľahostajný k svojmu okoliu. Pozeral sa na svet a videl to, čo si iní nevšimli, počúval a počul, čo ostatní nepočuli. Ale predovšetkým sa nebál snívať, fantazírovať, vymýšľať si rôzne príbehy, objavovať nové svety a nových ľudí.

Mnohí spisovatelia začali písať preto, že neboli spokojní so svetom, v ktorom žili. Iní preto, aby napísali o svojich pocitoch, myšlienkach, ďalší preto, aby potešili svoje vlastné deti.

Aj keď dôvody prečo začali písať boli rôzne, je dobre, že písať začali. Veď čo by to bolo za detstvo bez rozprávok či veselých básničiek o zvieratkách, o Jožkovi Pletkovi, bez bláznivých nápadov Pipy, príbehov Smelého Zajka, Popolušky alebo Jánošíka?

Prajem vám, aby ste si našli tiché miestečko a odleteli so svojou obľúbenou knihou na miesta, ktoré aj pre vás objavili spisovatelia.

P.S. Ktohovie, možno aj z vás sa niektorí stanú spisovateľmi. A my všetci budeme na vás hrdí.