Čaute, decká,

ani sme sa nenazdali a je po prázdninách. Aj počas nich iste mnohí z vás strávili dosť času pred televíznou obrazovkou. Možno ste pred ňou kričali, pískali, hromžili, držali palce a tešili sa. Veru, mali sme možnosť zažiť krásny športový sviatok – olympiádu.

Aj ja som s napätím sledovala, ako sa darí našim. Ak sa im darilo, zdalo sa mi, že vyhrali iba preto, lebo ja som im držala palce, ja som pri ich výkone nedýchala, vydržala som v nepohodlnej polohe. Jednoducho, nebyť mňa, nemali by sme žiadnu medailu. Všetci moji priatelia a známi si mysleli to isté – za medailu treba poďakovať práve nám - divákom.

Ozaj, zamysleli ste sa niekedy, koľko hodín, dní, mesiacov, rokov si títo športovci nemohli dovoliť žiť tak ako my – vyspávať do obeda, diskotéky, maškrty, kino, či výlety s kamarátmi? Ich terajšie úspechy skrývajú v sebe toľko odriekania, koľkého by väčšina z nás nebola schopná.

Len si spomeňte na telocvik: koľkokrát ste sa ulievali, ako vás začalo pichať v boku po prebehnutí 10 metrov, ako ste bojovali s kotúľom, ako vás nemohli dostať na lano alebo tyč ani s pomocou celej triedy.

Veru, nič nie je zadarmo. Možno by sme sa mali zaprieť a pokúsiť sa v športe niečo dokázať i my. Čo takto zorganizovať vlastnú triednu alebo školskú olympiádu? Aspoň zistíme, ako na tom sme. Nevyhrali ste? Tak začnite trénovať! A vydržte!

Skúsme sa viac hýbať, využívať hodiny telocviku i voľný čas na pohyb. Určite sa aj medzi vami objavia talenty, ktoré o niekoľko rokov zažiaria na olympiádach. A ktorým zasa bude držať palce celé Slovensko.

P.S.: Až potom, keď vydržíme trénovať aspoň 1 rok, môžeme nadávať na tých, ktorí sa z olympiády nevrátili ovenčení medailou.
Napíšte mi alebo nakreslite o vašich športových úspechoch aj neúspechoch, i o tom, ako sa zlepšujete. Držím vám palce.