Čaute, decká,

no vidíte, prázdniny, aj keď boli také dlhé ako už dávno nie, sa skončili. Určite ste si poriadne oddýchli, alebo sa mýlim?

Mnohí z vás navštívili babky aj staré mamy, sesternice a bratancov, tety a ujov. Spoznali ste nové dedinky i mestá, nazreli ste do múzeí i galérií, možno ste obdivovali krásu našich i zahraničných hradov a zámkov. Poniektorí z vás určite obdivovali krásu cudzích krajín alebo vylihovali na plážach a možno občas zatúžili po snehu, aby si zmorení teplom aspoň na chvíľku oddýchli od neúprosných slnečných lúčov.

Aj keď všade bolo super, o čom vôbec nepochybujem, možno ste si občas na niečo z domova spomenuli. Možno vám všetkým myseľ sem - tam zaletela do vašej izbičky. Možno ste so závisťou pozerali na veľkú izbu, ktorá patrila vášmu bratancovi. S úžasom ste počúvali Romanove slová o tom, že ho to doma vôbec nebaví, že nemá nič poriadne... Pritom v izbe bol počítač, telka, veža, malá posilňovňa.... Možno ste si spomenuli na vašu mini izbičku, v ktorej ste spolu všetci traja súrodenci, bez telky, počítač vidíte len v škole, o veži ani nesnívate. A možno vám chýbala práve ona. Maličký kútik, ktorý je len váš. Chýbali vám večerné debaty v posteli, vankúšové súboje, pravidelné dohadovanie o tom, čo sa bude pozerať... Proste vám chýbal ten kúsok domova, o ktorý sa spoločne staráte (alebo nestaráte), vaše obrázky a hračky, plyšáky či knižky s obľúbenými hrdinami.

Mala som aspoň v niečom pravdu? No vidíte. A vraj staré dobré „Všade dobre, doma najlepšie “ neplatí! Platí a stále bude. Lebo najlepšie je tam, kde nás majú radi, kde všetkým záleží na nás, kde sa máme ku komu pritúliť, s kým slovko prehodiť. Aj keď je to často len maličký kútik v preplnenom byte.

Prajem vám, aby ste nikdy nestratili ten krásny pocit, že tu niekde blízko na vás ktosi čaká – a možno aj vo vašej detskej izbičke.